Bezcitná civilizácia

Autor: Dominika Ondrišíková | 7.10.2019 o 8:51 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  415x

Jeden z cyklov Jána Zelinku nás núti zastaviť a zamyslieť sa. Nakoľko je táto civilizácia ľahostajná k životu samotnému? Táto a mnoho ďalších otázok sa nám vynorí v hlave pri pohľade na zvieracie mŕtvolky.

Východoslovenský sochár Ján Zelinka v cykle Rekviem pre organizmy vytvára pre zvieracie mŕtvolky olovené schránky, ktoré kopírujú tvar ich tela. Ide o akési uchovávanie tela, ktoré poznáme zo staroegyptskej kultúry. Sám Zelinka priznáva, že jeho tvorba sa prikláňa ku klasickému sochárstvu, no pokúša sa stále nájsť nové netradičné prostriedky, ako ho inovovať. Nemožno poprieť, že sa mu to v tomto cykle, ako aj v ďalších bezpochyby podarilo. Krehká telesná schránka a olovo ako symbol večnosti nám ponúka mnoho smerov, akým sa naše úvahy môžu uberať.

Forma neprevažuje myšlienku a myšlienka neprevažuje formu. Sú v rovnováhe. V rovnakej rovnováhe ako život a smrť, narodenie a umieranie, vnútro a zovňajšok. Materiál prezentuje myšlienku. To, že v tomto prípade mŕtve telá zvierat prezentujú ľahostajnosť k životu nášho ľudstva má trpkú príchuť, no čo autorovi nemožno poprieť je fakt, že je to až bolestivo trefné.

Divák sa pozastaví a pri pohľade na olovené schránky má nutkanie nazrieť až do útrob. Je za vonkajším obalom naozaj samotná podstata? Nachádza sa tam smrť? Niečo tak morbídne, smutné? Smrť, ktorá je v spoločnosti tabuizovaná, prehliadaná, ignorovaná. Zrazu ju máme pre očami. V tvrdej škrupine kovu. Ale v samotnej hĺbke krehká a dotýkajúca sa každého jedného z nás.

V jednom z rozhovorov samotný Zelinka vysvetľuje jeho pohľad na zaobchádzanie s pozostatkami mŕtvych zvierat. Keď ľudia pri čakaní na ranný autobus obďaleč vidia zrazené zviera, pokojne to odignorujú a ich deň bez akéhokoľvek povšimnutia pokračuje ďalej. Ale keď to isté zviera vidia na podlahe galérie v pozmenenej forme, je to podľa nich neetické. Je to skutočne tak?

Moja prvotná odpoveď znie áno. Je to hrubé, neetické, zarážajúce, neadekvátne, morbídne. Pri hlbšom zamyslení sa prichádza iný pohľad. O čo horšie je zachovanie týchto mŕtvych zvierat ako umeleckých diel od ponorenia do kvapalín pre vedecké a študijné účely? V jednom prípade nám slúžia pre vzdelávací proces. V prípade druhom nám slúžia rovnako pre vzdelávanie nás samých, Ako? Učíme sa pochopiť váhu života. Pochopenie dnešnej bezcitnej civilizácie, ktorá smrť nižších živočíchov nedáva na rovnakú váhu ako smrť človeka. Misky týchto váh je ťažké posúdiť, no jedno je isté. Desiatky sôch v galérii nemá a nemôže mať rovnakú váhu ako Zelinkové telá zvierat zaliatych olovom. A práve z tohto pohľadu sa autorovi ostro no výstižne podarilo poukázať na zmenu, ktorá musí v pohľade spoločnosti nastať.

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Ako Blaha vyhral Threemu

Stratég ticho sedí v kúte a odškrtáva si mená skompromitovaných kolegov, ktorí ho už nepredbehnú na kandidátke.


Už ste čítali?