Súčasný videoart. Na internete nájdeme video od džumelca Erika Sikoru. Označenie umelec sa mu totižto zdá akési nijaké. Práve písmeno dž tomu dáva tu správnu „šťavu“ . Približne desaťminútové video tohto džumelca je akýmsi inštruktážnym videom, ako si navodiť ten obyčajný, prostoduchý, detský pocit radosti.
Video Tešenie je pretkané zvukovými ukážkami. Jeho kreativita na poli prezentácie ale i samotnej myšlienky pôsobí dadaisticky. Video je akýmsi návodom ako si umelo vyvolať pocit radosti, šťastia. Tešiť sa a privodiť si pocit tešenia sa, aplikovať tešbu. Práve tešba je vynálezom umelca Erika Sikoru. Na to, ako si tešbu navodiť nám dáva niekoľko presných inštrukcií. Začnete triasť rukami, poskakovať od radosti, zúrivo sa usmievate od ucha k uchu. V momente, keď sa prestanete hanbiť a stratí sa pocit trápnosti, zruší sa aj vaša sebakontrola a vytryskne z vás extrakt naozajstného pravdivého tešenia sa. Zároveň tiež približuje možnosti šírenia. Cestu náboženstva a športu argumentačne zamieta. Treťou alternatívou, ako tešenie sa šíriť, je formou hudby. A tak sa autor podujal založiť hudobný projekt Džumelec.
Odborne sa tomu hovorí autorský zámer. Umelec si kladie otázku, ako čo najvýstižnejšie a najoriginálnejšie vyjadriť to, čo chce povedať. Vyšiel však v tomto prípade autorský zámer? Je práve tento spôsob interpretácie tým správnym pre diváka? Spôsob rozprávania, kompozícia, priestor, to všetko ovplyvnilo autorský zámer. Jeho prístup a spôsob prezentácie nám ukazuje návrat k autentickému prežívaniu, zbaveného akýchkoľvek pravidiel a formalít.
Video nesie určitú myšlienku. Myšlienka je jednoduchá a zároveň veľmi prínosná, ak sa pretransformuje do dnešnej uponáhľanej doby plnej stresu a negatívnej energie. Čo však nie je štastnou voľbou je forma interpretácie.
Samotný priestor kde sa inštruktáž odohráva pôsobí tak akosi chaoticky, veľa predmetov rôzneho charakteru pôsobí ako skladisko. Skladiskový priestor uberá na sile odkazu, ktorý nám toto video ponúka. Rovnako jazyk akým sa autor vyjadruje nie je primeraný váhe tohto odkazu. Z prejavu cítiť nekontrolovateľnosť, nezaujatosť, spontánnosť. Práve umelcova spontánnosť nás núti uvažovať nad tým, ako to vlastne myslí. Je to akási paródia, žart, alebo skutočná snaha o odovzdanie serióznych inštrukcií, ktoré majú byť aplikované, ktoré sa majú šíriť svetom? Na jednej strane roumiem, že práve spontánnosť má navodiť onen pocit bezprostrednej radosti, bez pravidiel, bez zaužívaných štandardov. Na strane druhej, dnešná doba si vyžaduje formu každého hodnotného diela. Práve forma akou nám sú ponúkané odkazy nesúce myšlienku, posolstvo je dnes priam nevyhnutná. Len málo ľudí bude veriť chlapíkoví sediacemu uprostred neporiadku vo farebných teplákoch s neupraveným zovňajškom, že práve jeho inštrukcie majú byť ďalej aplikované. Je to dnešná doba „prvého dojmu“, ktorá udáva, čo bude divákmi konzumované.
Nemožno však džumelcovi uprieť, že nápad je to originálny, dokonca prínosný. Ak ten, kto opomenie vonkajšiu formálnu stránku, ktorá sa vymyká zaužívaným stereotypom a predsa len tešbu aplikuje na sebe samom, s najväčšou pravdepodobnosťou pocíti účinok. To výsledné uvoľnenie a oslobodzujúcu spontánnosť. Tešba sa nám tak stane detským zdrojom inšpirácie, inšpirácie ktorá upadla do zabudnutia a prevalcovali ju pravidlá, forma, apatia.
